Prvým stupňom debility je pocit geniality

Vec, ktorá ma momentálne asi najviac štve je, ako priveľmi ľudia riešia, čo si o nich druhí myslia. Je to teraz akýsi tlak na nás mladých, na naše výkony, prácu, školu…Priznám sa, aj ja mám občas problém odosobniť sa od názorov iných a nemyslieť pri neúspechu na to, ako to zoberie moje okolie.

Uvediem príklad zo života. Už druhýkrát som neúspešne absolvovala prijímačky na VŠMU odbor herectvo. Po polroku pripravovania sa, som prišla, a hneď aj odišla so sklamanou tvárou. Pot ma oblial hneď, ako neprečítali moje číslo…Nebolo to už také strašné, ako prvýkrát, zobrala som to hrdinsky a naozaj na divadlo nezanevriem, ale môžem vám teda povedať prvýkrát to bolo o inom. Mala som pocit, že sa mi celý svet zrútil. Že už nič dobré nezažijem, že som úplne zlyhala…Teraz som na seba hrdá, postaviť sa po troch rokoch znova na to miesto a byť sama so sebou spokojná, je už pre mňa istým spôsobom veľká výhra. Ale o inom som chcela. Čiže verdikt znel, nepostupuješ. Druhýkrát. Nevadí. Vychádzam z miestnosti a som sklamaná, ale snažím sa to vypustiť. Všetci dobre vieme, že to nie je vždy len o talente… Začínajú sa však v mojej hlave tisíc myšlienok. Komu najprv zavolám? Komu to najprv napíšem? Čo im poviem? Čo si o mne POMYSLIA?

Tá otázka, čo si o mne pomyslia ma znervózňuje. O mojom snažení vedelo veľa ľudí a držali mi palce a ja im teraz idem oznámiť, že som zasa neprešla. Cítim sa divne, už zasa začínam uvažovať ako pred dvomi rokmi, že nie som dosť dobrá. Cítim, ako sa mi pot valí po celom tele, asi ešte doznievajúci stres z celého dňa, čakania a snaženia sa. Nastalo vo mne asi desať sekúnd ticha. Naozaj som nevedela, ako to zobrať, bol to môj sen odmalička…Jedným dňom sa rozplynul ….Už druhýkrát…Priznám sa, ako som tam sama stála na chodbe, začali mi slziť oči a cítila som sa bezmocná. Nemôžem nič spraviť, nemôžem tam ísť a pýtať sa prečo…Nachvíľu som sa ale zastavila…Prešla som pár schodov, hore dole…Zrazu prišiel zlom. Prestala som myslieť na to, ako to zoberú druhí a sústredila som sa len na seba. Začala som byť sama so sebou spokojná a hrdá na to, koľko času som na to vynaložila a aj na to, aký výkon som v ten deň podala. Odvážne som zobrala telefón a zavolala všetkým, ktorí čakali na môj výsledok. Uľavilo sa mi. V tej chvíli som si uvedomila, že život nekončí a ja mám milión možností a tento neúspech ma zasa niekam posunie. A že ma nezobrali druhýkrát. No a čo? Áno stretla som sa aj s komentármi v rodine: My proste nemáme šťastie…Ale to nie je pravda. Prijímacie konanie na vysokú školu ešte nezaručuje úspech.

A hlavne – šťastie MÁM! A ja verím sama sebe a svojmu šťastiu, a pár drobných neúspechov, prekážok mi ho nemôže zobrať. Je to iba o tom, ako svoj neúspech uchopíme. Môžeme sa zrútiť a sťažovať sa naokolo. Môžeme zanevrieť na svoj sen, veď každý má niekedy také myšlienky. Ale ja už takú hlúposť neurobím. Uvedomila som si, že už nechcem od seba, aby som bola superman a nechcem byť geniálna, nikto nie je. A to je problém dnešného sveta. Aspoň ja to tak vnímam. Musíme byť stopercentní, úžasní vo všetkom a veľa sa od nás očakáva. Je zázrak nezblázniť sa z toho…Život nám prinesie ešte veľa prekážok a práve to, ako sa k nim postavíme, má vplyv na to, ako sa náš sen môže premeniť na skutočnosť.

Sama neviem, ako môj príbeh skončí, ale to nevie asi nikto. Môžem vám však povedať, že neúspechy zažili aj mnohí slávni ľudia. A čuduj sa svete nezrútili sa, bojovali ďalej. Jiřina Bohdalová spravila prijímačky na tretíkrát, Leonardo di Caprio tiež čakal na svojho Oscara veľmi dlho. Herectvo nikdy neštudovali ani herci ako Tom Cruise, Meg Ryan, Jennifer Lawrence…Podľa mňa nie je dôležité uspieť v niečom hneď na prvýkrát, niekedy sa to proste nepodarí. Ale o to viac chutí víťazstvo, keď si ho budeme pomaly pestovať a budovať. Je dôležité mať svoj cieľ a nezastaviť sa pred ničím. Treba sa stále učiť, vzdelávať, byť otvorený novým možnostiam. A posledná vec, na to, čo si pomyslia ostatní sa môžete vykašlať ! Je to predsa náš život, naše starosti, šťastie, úspechy, neúspechy, smútky. My si žijeme svoj život, nežije ho nikto za nás. Odpudzujúce komentáre vás môžu jedine posilniť! Nikto nie je geniálny a dokonalý a učíme sa každý deň.

Svet je krajší, keď ľudia robia veci s lásku a baví ich to, čo robia. O to budem bojovať aj ja a želám to každému. Teraz je ten správny čas bojovať, nie zajtra. Na záver pridávam môj obľúbený citát:,, Nejde o to ako vyštartuješ na pretekoch, ale o to ako ich dokončíš.“.

Prajem pekný deň!